Náš štvornohý pomocník vyzerá zdravo, krmivo mu chutí, je aktívny, ale napriek tomu môže byť nositeľom vnútorných parazitov.
Netreba ich podceňovať, pretože oslabujú organizmus zvieraťa a môžu spôsobiť jeho ochorenie až uhynutie. Okrem toho mnohé ohrozujú aj zdravie človeka.
Oblé červy
Z vnútorných parazitov, takzvaných endoparazitov, sú v populácii psov najrozšírenejšie oblé červy. „V praxi sa najčastejšie stretávame so škrkavkami druhu Toxocara canis, strongylami Ancylostoma a Uncinaria a tenkohlavcami, najmä s druhom Trichuris vulpis. Všetky sú nebezpečné aj pre ľudí,“ hovorí doc. MVDr. Mária Goldová, PhD. z Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach. Dodáva, že v populácii mladých psov dominujú škrkavky. „Pri šteňatách býva veľmi častá Toxocara canis, ktorá meria 10 až 18 centimetrov. Psy sa nakazia prehltnutím infekčných vajíčok, z ktorých sa v čreve vyliahnu larvy. Tie prenikajú cez črevnú stenu a mig¬rujú do pečene a pľúc, odkiaľ ich psy vykašľú a prehltnú, tak sa dostanú späť do tenkého čreva.“
Cez placentu a mlieko
„Pri gravidnej suke prenikajú larvy toxokary cez placentu do maternice a infikujú plody. Šteňatá sa opäť nakazia pri cicaní materského mlieka, v ktorom sa larvy nachádzajú až do druhého týždňa po pôrode. Takto sa nakazia všetky mláďatá vo vrhu, pri veľkom počte lariev môžu uhynúť už niekoľko dní po narodení,“ zdôrazňuje odborníčka. Pri stredne silných infekciách šteňatá kašľú, majú výtok z nosa a očí. Ak toxokary preniknú do tenkého čreva, šteniatkam sa nafúknu brušká, trpia bolesťami, hnačkami, zaostávajú v raste a parazitom môžu ľahko podľahnúť. „Nevyhnutne preto treba dodržiavať odčervovací program šteniat spolu s matkou.”
Strongyly a trichury
Spomenuté strongyly Ancylostoma a Uncinaria sú 5 až 20 milimetrov dlhé nitkovité červy, ktoré parazitujú v tenkom čreve psov a voľne žijúcich mäsožravcov. Živia sa krvou, typickým príznakom je preto málokrvnosť, poruchy vstrebávania živín a dehydratácia. Silné infekcie sprevádza hnačka s tmavým dech¬tovitým trusom. „Z oblých červov môže v hrubom a slepom čreve psa parazitovať aj druh Trichuris vulpis, kde vyvoláva zápalové zmeny. Ochorenie sa prejavuje občasnými hnačkami s prímesou krvi a bolestivým nutkaním na stolicu,“ upozorňuje doc. Goldová.
Ploché červy
Závažné nákazy vyvolávajú aj ploché červy, čiže pásomnice. Dokázať ich prítomnosť laboratórnymi metódami je však podľa M. Goldovej ťažké. Vajíčka sa totiž nachádzajú v zrelých článkoch pásomníc, ktoré sa pohybujú a hneď po vylúčení sa z trusu premiestňujú do okolia. „Na vyšetrenie preto musíme odobrať trus okamžite po vyprázdnení psa.“ Keďže pes je vždy definitívnym hostiteľom pásomníc, v jeho tenkom čreve sa nachádzajú dospelé parazity, ktoré dosahujú dĺžku od 5 milimetrov až do 5 metrov. Ochorenie prebieha väčšinou bez klinických príznakov, len pri veľkom počte pásomníc sa objavujú hnačky, nechutenstvo a zviera má matnú srsť.
Z ďalších druhov
„V rámci rodu Taenia poznáme veľa druhov pásomníc. Ich larválne štádiá, cysty od veľkosti hrášku až po priemer 20 centimetrov, sa vyvíjajú v tele rôznych cicavcov, takzvaných medzihostiteľov. Sú to myši, králiky, malé i veľké prežúvavce, ošípané, voľne žijúce zvieratá a tiež ľudia. Patrí sem aj echinokokóza a alveokokóza, závaž¬né, život ohrozujúce larválne cestodózy,“ hovorí odborníčka a zároveň upozorňuje na ďalšie parazity. „Skoro každý pes, ktorý hostil blchu alebo švolu, mal aj pásomnicu Dipylidium caninum, jej zrelé články vyzerajú ako uhorkové semienka. Väčšinou si všimneme ‚sánkovanie‘ psa, keď sa šúcha konečníkom po podlahe, čo spôsobujú vychádzajúce články pásomnice.“
V revíri
Výkaly neodčervených psov predstavujú riziko infekcie pre zver. Môžu obsahovať vajíčka pásomníc, pre ktoré je zver medzihostiteľom. Jediným preventívnym opatrením podľa M. Goldovej je preto pravidelné odčervovanie, takzvaná dehelmintizácia štvornohých pomocníkov. Zabrániť treba aj skrmovaniu surového mäsa a orgánov zveri, v ktorých sa tieto larválne štádiá nachádzajú.
Preventívne opatrenia
Preparáty podávame psovi v predpísanej dávke, v optimálnom intervale a vo vhodnej forme. „Pre šteňatá je to najmä pasta, pre dospelé psy tabletky. Najnovšie však môžeme všetkým vekovým kategóriám aplikovať liečivo v tekutej spot on forme. Podávame ho z pipetky na kožu v oblasti kohútika medzi lopatkami,“ hovorí odborníčka. Zdôrazňuje, že chovatelia súk musia prísne dodržiavať odporúčaný postup dehelmintizácie, pretože až 95 percent šteniat sa počas vývoja v maternici infikuje škrkavkami a asi dve percentá strongylami.
Trus zlikvidujeme
Dospelým psom sa majú prípravky podávať až po parazitologickom vyšetrení, ktoré sa pri mláďatách robí štyrikrát ročne, vo veku nad jeden rok dvakrát ročne. „Liečivá treba obmieňať, pretože častým používaním antihelmintika s rovnakou účinnou látkou môžeme vyvolať vznik rezistencie. Po podaní prípravku musíme všetok trus, ktorý zviera vylúči počas 24 hodín zlikvidovať, najlepšie spálením. Nachádza sa v ňom totiž obrovské množstvo vajíčok parazitov. Tie sú veľmi odolné, v mierne vlhkom prostredí prežívajú tri až päť rokov, pričom im neškodia ani bežné dezinfekčné prostriedky.“ Psa, ktorý dostal antihelmintikum preto neberieme do revíru, ale necháme ho deň v koterci alebo na malom, suchom a vybetónovanom priestranstve, aby sme mohli trus pozbierať a zlikvidovať. „Len takto budeme mať istotu, že nezamoríme vonkajšie prostredie vajíčkami parazitov a neohrozíme zdravie ľudí,“ pripomína doc. Mária Goldová, PhD.
Ako správne podáme liečivo
Aby boli prípravky proti vnútorným parazitom účinné, treba ich psovi správne podať. „Antiparazitiká aplikujeme v malom množstve potravy pred kŕmením, najlepšie nalačno ráno alebo večer. Pre šteňatá je vhodnejšia pasta, dospelým psom vyhovuje tabletka,“ vysvetľuje docentka M. Goldová. Dodáva, že najlepšie je podať tabletku na koreň jazyka, chvíľku podržať psovi hlavu hore a vyvolať prehĺtací reflex pohladením hornej časti krku. Majiteľ môže liečivo schovať do kúska obľúbenej potravy, napríklad do mäsa alebo do piškóty. „Vždy sa však treba presvedčiť, či psík liečivo prehltol.“
( prevz. čl. Mária Inštitorisová 30.4.2009)
