Poľovné psy sú v prírodnom prostredí vystavené rozmarom počasia, dostávajú sa do kontaktu s trusom voľne žijúcich zvierat a počas poľovačiek aj so samotnou zverou.
Napriek tomu sú nákazami ohrozené menej ako ich štvornohí príbuzní v mestách.
O špecifických ochoreniach poľovných psov sa nedá hovoriť. Do revíru sa nedostanú denne, poľovník často ide len prikrmovať zver alebo navštíviť revír. Pes kráča popri ňom a neprichádza do priameho kontaktu s diviakom alebo veľkými šelmami, keď býva riziko úrazu relatívne vysoké. Čo sa týka infekčných ochorení, poľovné plemená postihujú v podobnej miere ako ostatné psy, ktoré sa nepoužívajú pri love. Pri veľkej koncentrácii psej populácie v mestách je však prenos nákaz oveľa vyšší. To isté sa týka parazitárnych ochorení, psy preto treba častejšie odčervovať,“ hovorí súkromný veterinárny lekár MVDr. STANISLAV BUČKO, predseda kynologickej komisie Mestskej organizácie Slovenského poľovníckeho zväzu v Bratislave.
Zápaly hrtana:
Pravidelné očkovanie chráni psy po celý rok proti viacerým ochoreniam. V chladných mesiacoch sa však na ich zdraví neraz podpíše počasie a trpia rôznymi formami laryngitídy, čiže zápalu hrtana. Postihnuté bývajú aj horné alebo stredné úseky dýchacích ciest, čo sa prejavuje zdurením slizníc, zahlienením hrtana a hltana, sťaženým dýchaním a pokašliavaním. „Keďže väčšina poľovníkov do bodky dodržiava vakcinačné programy, veterinári sa s infekčnými chorobami hromadného charakteru v ambulanciách nestretávajú. Samozrejme, že na psa sa môžu zo zveri preniesť rôzne parazitózy, ale tomu môže majiteľ predísť. Ak sa pes nedostane k vývrhu zveri, riziko prenosu je minimálne,“ vysvetľuje odborník.
Nebezpečná nákaza:
Pristavme sa na chvíľu pri besnote, proti ktorej sa psy musia každoročne očkovať. Ako treba postupovať, keď sa dostanú do priameho kontaktu so zvieraťom podozrivým z tejto nákazy? „Ak mám psa v imunite, ktorú každoročne navršujem pravidelným očkovaním, bude odolný aj proti vírusu besnoty. A keď sa stretne napríklad s besnou líškou, neochorie. Samozrejme, vzhľadom na to, že ide o ochorenie prenosné na ľudí, takéhoto psa treba umiestniť do karantény a o 28 dní znovu vakcinovať. Ale prenos besnoty na solídne imunizovaného psa som v praxi doposiaľ nezaznamenal,“ pripomína. V jeseni a na jar prebieha v lesoch orálna vakcinácia líšok. Keďže návnady obsahujú voňavú zložku, ktorá má prilákať hrdzavé kmot-ričky, nejeden pes ich už „okoštoval“. Podľa doktora Bučka by majitelia mali dávať pozor, aby psy túto vakcínu nebrali. „Vírus v kapsulách určených na orálnu vakcináciu nie je identický s vírusom, ktorý sa aplikuje injekčnou formou. Navyše sú tam látky, ktoré sa ukladajú v zubnej sklovine. Tiež treba myslieť na to, že vyložené vakcíny sú určené na vakcináciu voľne žijúcej zveri, a tak by finančné náklady a práca vyšli nazmar.“
Vnímavejšie a odolné:
Niektoré plemená sú náchylnejšie na vznik určitých chorôb. Čím sú populárnejšie, a preto sa viac rozmnožujú, tým častejšie sa objavujú v chovoch jedince s oslabenou imunitou alebo s ochoreniami pohybového aparátu. Príkladom sú retrievery, ktoré niekedy bývajú postihnuté dyspláziou bedrového či lakťového kĺbu. „Vo všeobecnosti však poľovné psy vďaka rozumnej plemenárskej práci málokedy trpia rozsiahlymi dedičnými poškodeniami. V minulosti, kým ich ľudia nezačali chovať ako spoločenské plemená, do chovu zaraďovali len zvieratá, ktoré podávali nadpriemerné výkony, a to dokázali len úplne zdravé jedince,“ vysvet¬ľuje S. Bučko. Dodáva, že dnes už prakticky nie sú bezproblémové žiadne plemená, ale pomerne dobre sú na tom niektoré plemená stavačov, duričov, teriérov a jazvečíkov.
Vnútorné parazity:
Poľovné psy sú parazitárnym ochoreniam vystavené v trochu väčšej miere ako domáci miláčikovia. Vnútornými druhmi sa môžu infikovať v revíri prostredníctvom invázie schopných vajíčok alebo medzihostiteľov, ktorých požierajú. „Riziko nákazy závisí od výchovy psa, teda od toho, či vonku žerie to, čo nájde, alebo sa ničoho nedotkne, a od výskytu parazitov v danom prostredí. Rozoznávame viac druhov parazitóz, ktoré postihujú nielen poľovné, ale aj ostatné psy. Sú to predovšetkým parazity žijúce v zažívacích cestách a tiež v pečeni, srdci, pľúcach či mozgu,“ dodáva veterinár. Pes sa môže infikovať pri konzumácii trusu zveri, ktorý obsahuje zárodky červov. „Našťastie dnešné prípravky na odčervenie sa vyznačujú vysokým percentom účinnosti a na 90 až 100 percent parazity zlikvidujú. Odčervenie môžeme opakovať o 15 až 20 dní.“ Ďalšou cestou nákazy je požieranie vývrhu zveri. Je to dosť zaužívaný „spôsob“ odmeny psa za jej dohľadanie. Vnútornosti však môžu obsahovať vývojové štádiá pásomníc a pes sa veľmi ľahko nakazí. „Dnes sa však našťastie na mnohých miestach na Slovensku vykonáva plošná dehelmintizácia preparátmi proti črevným a pľúcnym parazitózam, čím sa v podstatnej miere narušuje kolobeh parazitov v prírode. Ale aj tak odporúčam pravidelné preventívne odčervenie psov v štvrťročných intervaloch.“
Vonkajšie parazity:
S blchami, všami a roztočmi sa poľovné psy dostávajú do kontaktu najmä pri brlohovaní. „Na Slovensku je na- príklad rozšírená prašivina líšok. Ale v ambulancii vidím, že niektoré psy, ktoré o love ani nesnívajú, majú vonkajšie parazity možno vo väčšej miere ako poľovne využívané plemená.“ Proti uvedeným cudzopasníkom, ako aj proti kliešťom, účinne pomáhajú preparáty v podobe sprejov, kúpeľov, šampónov alebo v tak-zvanej spot-on forme. Zviera chránia počas jedného až troch mesiacov. Ošetrenie je dôležité, pretože vonkajšie parazity netrápia psov len svojou prítomnosťou, ale sú aj medzihostiteľmi iných vnútorných parazitov.
Zranenia a úrazy:
Brloháre a duriče sú často konfrontované s líškami, jazvecami či diviakmi, ktoré im môžu vážne ublížiť alebo ich aj zabiť. „V brlohu je pes odkázaný sám na seba a skutočne rovnocenného súpera musí zdolať pomocou svojej inteligencie. Občas dochádza k úrazom, najmä k pohryznutiu na hlave, v tvárovej časti, ale aj inde. Od tvrdosti psa závisí, či boj vzdá a vycúva z neho, alebo ho chce dotiahnuť do víťazného konca,“ hovorí Dr. Bučko. Pri práci na povrchu sa podľa jeho slov najčastejšie dostávajú do problémov duriče, a to pri kontakte s diviačou zverou, ktorá sa nedá ľahko oklamať a nevzdáva sa bez boja. „Výsledok stretnutia opäť závisí od šikovnosti, skúseností a povahy psa. Našťastie len vo veľmi malom percente dochádza k úrazom, ktoré sa končia uhynutím psa. Povrchové zranenie, napríklad roztrhnutá koža s podkožím alebo roztrhnutý stehenný sval, sa po prvotnom ošetrení v revíri či v najbližšej ambulancii liečia relatívne ľahko a pes môže o 10 až 14 dní znovu pracovať.“ Zložitejšie bývajú zlomeniny, ktoré treba aspoň zafixovať obväzom a čím skôr odborne ošetriť. V komplikovaných prípadoch sa kosti musia spájať pomocou klincov, drôtov alebo skrutiek. Rekonvalescencia trvá približne dva mesiace. Najhoršie sú však otvorené poranenia hrudníka, o živote zvieraťa rozhoduje vtedy rýchla pomoc. „Spomínam si na príhodu, keď sme dohľadávali diviaka, ktorého psy vo finálnom štádiu držali v hustom kroví. Počkal som si, kým boli od neho vzdialené aspoň na pol druha metra a diviakovi som strieľal na hlavu. Guľa sa však rozbila, časť preletela prednou nohou mojej waleskej teriérky a spôsobila fraktúru lakťovej kosti, ktorú bolo potrebné chirurgicky ošetriť. Išlo o veľmi nepríjemné zranenie, ale zostalo bez akýchkoľvek následkov a sučka v nasledujúcej sezóne opäť pracovala s veľkou chuťou.“
Zdravotnícka výbava:
Pre podobné prípady má mať poľovník pri sebe aspoň základné pomôcky, v závislosti od druhu poľovačky. „Ak ideme na malú zver a poľovníci sú disciplinovaní, hrozí psom len mizivé percento poranení, komplikovaný úraz vari ani neprichádza do úvahy. Pri dohľadávke diviaka je dobré mať poruke aspoň sterilný obväz a nejaké šijacie potreby, aby sme poskytli zranenému psovi prvú pomoc, respektíve zastavili krvácanie. To isté sa týka brlohárenia. A, samozrejme, že je dobré mať blízko aj dopravný prostriedok a v mobile číslo svojho veterinára, ktorého môžeme požiadať o pomoc aj mimo ordinačných hodín,“ radí Dr. Bučko.
( prevz. čl. Mária Inštitorisová 20.2.2009 )
