Sluchový orgán sa delí na vonkajší, stredný a vnútorný.
Vonkajší – skladá sa z ušnice a zvukovodu. Ich úlohou je zachytávanie zvukov a ich prevod k strednej časti.
Stredný – vonkajšie a stredné ucho sú oddelené tzv. bubienkom, ktorý sa podľa zvuku chveje a toto chvenie posiela sluchovým kostičkám v strednom uchu. Sluchové kostičky sú tri: kladivko, nákovka a strmienok. Cez ne je zvuk prenesený k vnútornému uchu.
Vnútorný – skladá sa z troch častí: predsiene, polkruhových kanálikov, slimáka. Polkruhové kanáliky sú vyplnené tekutinou a sú centrom rovnováhy. Kostný slimák je posledným článkom. Tu je ústrojenstvo prijímajúce zvuk, ktorý je prenášaný sluchovým nervom do mozgu
Sluch je rovnako ako čuch u psa vysoko vyvinutý. Ak charakterizujeme zvuk, rozlišujeme výšku, silu a sfarbenie. Pre príjem zvuku sluchovým orgánom je najdôležitejšia jeho výška. Tá závisí od kmitočtu, tj. počtu vzdušných nárazov na ušný bubienok za sekundu. Čím je kmitov viac, tím je zvuk vyšší. Človek vníma výšku zvuku od 16 do 20 000 kmitov za sekundu. Trénovaný pes je schopný vnímať zvuk do výšky 90 000 kmitov za sekundu. Túto vlastnosť možno s úspechom využiť pri výcviku, keď pes reaguje na rôzne odtiene alebo zvuky, ktoré ľudské ucho nevníma. Pri praktickom využití psa, napríklad v strážnej službe, ovládame psa zvukmi, ktoré človek registruje omnoho neskôr alebo vôbec nie.
Sluch psa je omnoho lepší ako sluch človeka. Pes je preto v porovnaní s človekom na zvuky omnoho citlivejší, najmä na vyššie frekvencie, ktoré ľudia ani nepočujú (preto sa používajú tzv. tiché píšťalky). Pohyblivé uši psov umožňujú presne určiť zdroj zvuku, pretože sa k nemu môžu nastaviť. Psie uši neslúžia len na zachytávanie zvuku, ale tiež na komunikáciu – ich poloha naznačuje agresivitu (uši dozadu), záujem (vzpriamené) a podrobenie (sklopené dozadu).
Zdroj: C. Davis: Môj pes, OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, Praha, 2005
www.pes.eu.sk, J. Hrušovský a kol.: Pes a jeho výcvik, NAŠE VOJSKO, Praha, 1984
